Podla legendy prvé recepty na zmrzlinu priniesol do Európy z Číny v trinástom storočí cestovateľ Marco Polo a tie boli okolo roku 1533 rozšírené o nové talianske recepty od Kataríny de Medici. Neskôr k nim pribudlo mnoho dalších.
V prvej polovici sedemnásteho storočia pripravil osobný kuchár anglického kráľa Karola I. špeciálny pokrm pripomínajúci sneh, ktorý svojou jemnosťou, sladkosťou a krémovou chuťou ohromil nielen účastníkov hostiny, ale aj samotného kráľa. Neskôr sa recepty na ochutený sneh šírili po celej Európe. O rozvoj „zmrzlinárstva“ v Európe sa však zaslúžil Blasius Villafranca, keď objavil, že potraviny sa dajú udržiavať zmrazené pomocou zmesi ľadu a soli. Prvý recept na skutočnú krémovú zmrzlinu bol publikovaný v roku 1718 v Anglicku, v knihe Mrs. Mary Eales´s Receipts. V osemnástom storočí sa zmrzlina dostala do Ameriky. V roku 1790 vyvinula Američanka Nancy Johnsonová stroj na výrobu zmrzliny. Ručný freezer sa skladal z nádoby, ktorá obsahovala zmrzlinovú zmes a pomocou ručnej kľuky sa otáčala v ďalšej, väčšej nádobe plnej ľadu a soli. Svoj vynález si však objaviteľka zabudla dať patentovať. To urobil až v roku 1848 Mr. Young, ktorý zohľadnil meno objaviteľky v názve patentovaného stroja a pomenoval ho „Johnson Patent Ice Cream Freezer“.
Krémová lahôdka
Od druhej polovice devätnásteho storočia sa stala zmrzlina bežnou gurmánskou pochutinou, ktorá sa v začiatkoch podávala najmä v cukrárňach či v kaviarňach v sklenených pohároch a okamžite si získala obrovskú popularitu na celom svete. V tom čase sa obchodu s ľadovými blokmi začalo venovať čoraz viac firiem, čím klesali ceny ľadu a zmrzlina začala byť prístupná pre všetky vrstvy obyvateľstva. Koncom devätnásteho storočia prišiel neznámy vynálezca na to, že zmrzlina sa dá servírovať aj vo forme úhľadných kopčekov. Onedlho sa na svete objavil pre tieto kopčeky aj nový podnos – kornútok. Ľudia prijali novinku s nadšením, pretože na rozdiel od zmrzliny servírovanej v sklenených pohároch sa s kornútkami mohli aj poprechádzať. V roku 1923 sa v Londýne objavili prví pojazdní predavači zmrzliny, ktorí celú svoju zmrzlinovú prevádzku zavesili na upravený bicykel a upozorňovali na seba zvončekom. Tento pojazdný obchod sa ukázal ako skvelý nápad, vďaka ktorému obľuba a predaj zmrzliny z roka na rok rástli. Neskôr dokázali výrobcovia zmrzlinu vyrábať v takej pevnej forme, že nepotrebovala kornútok – stačilo jej upravené drievko. Táto forma zmrzliny dostala pomenovanie nanuk a dodnes sa teší vysokej obľube širokej verejnosti.
Výroba
Zmrzlina sa vyrába niekoľkými spôsobmi. Najrozšírenejší spôsob prípravy je priemyselná výroba, stále však existujú aj predajcovia, ktorí svojim zákazníkom ponúkajú zmrzlinu pripravenú remeselným spôsobom. Priemyselná výroba zmrzliny pozostáva z prípravy zmrzlinovej zmesi, jej homogenizácie a následnej pasterizácie pri teplote 83 – 85 °C. Po pasterizácii nasleduje fyzikálne zrenie mixu, jeho zmrazovanie a našľahanie objemu. Našľahanie niekedy tvorí až 150 % objemu výrobku. Poslednou fázou priemyselnej výroby zmrzliny je jej formovanie, stuženie a balenie. Mrazený krém určený pre konečného spotrebiteľa sa dodáva balený a uchováva sa pri teplote -18 °C a nižšej, v mraziacich boxoch. V súčasnosti si len máloktorý cukrár pripravuje zmrzlinovú zmes sám. Väčšina z nich využíva vopred priemyselne pripravenú zmes vo forme práškov, pást a ich kombinácií. V prevažnej väčšine ide o výrobu zmrzliny pre „kopčekový“ predaj. Zmrzlinová zmes sa po homogenizácii a schladení naleje do pripravenej vaničky. Potom sa potrie zmesou – pastou, prípadne sa do nej pridajú pevné zložky. Zmrzlina sa umiestni do prístroja, kde je jej vrchná časť vďaka veľmi nízkej teplote rýchlo zmrazená.
